Naše jadrové elektrárne netrpezlivo čakajú na ďalší prírastok vo forme 3. a 4. bloku v Mochovciach. Tie ešte nie sú dokončené, a ani nevieme aký to bude mať ekonomický dopad na ich majiteľa – Slovenské elektrárne a.s. Pripomínam, že 1/3 tam vlastníme i my obyvatelia. Ale štát sníva o ďalšom jadrovom zdroji v Jaslovských Bohuniciach. Vo svete však máme rozširujúce sa ukážky, že jadrové energetika má svoje problémy – niekedy technické, inokedy ekonomické.
Jaderná energetika na ústupe
Posledných 10-15 rokov nebolo voči jadrovej energetike prívetivých. Prvý vztýčený prst bola americká nehoda v Three Mile Island, to sa ešte podarilo nevnímať ako značné riziko. Avšak Černobyl a katastrofa v ňom už začala ukazovať na to, že jadrová energetika nemusí byť až taká čistá ako má v názve (jaderný = nu-clear – anglicky clear je čistý). A dokonca podľa wikipédie samotný najväčší jaderný prúšvih nebol v tejto elektrárni jediný. Súbežne sa aj napr. v Rakúsku sa občania rozhodli, že nechcú žiadnu atómku. Tá bola dokonca kompletne dokončená, ale reálne ani nezačala vyrábať.
Postupný odklon od jadernej energetiky ale nebol spôsobovaný hlavne prípadnými dôsledkami pri havárii. Silnejší vplyv mala ekonomika. Aj naše dva bloky (3. a 4. EMO) boli pozastavené z ekonomických dôvodov. Až neskôr sa ich dostavba reinkarnovala. A celkom z pragmatických dôvodov – v zásade nemáme dostatok fosílnych zdrojov na veľkú energetiku. To čo ťažíme v HBP (Hornonitrianské bane Prievidza) a spaľujeme v Novákoch sa ani moc nedá nazývať uhlie. Iba zo zákonných a dotačných dôvodov to tak nazývame (domáce uhlie).
Najväčšiu ranu jadernej energetike však samozrejme priniesla Fukushimská katastrofa. Rok 2011 bol pre atomkárov čiernym rokom. Nie len preto, že sme boli svedkom samotnej katastrofy, ale aj preto že následky sa ťažko a dlho odstraňovali. Celkovo to však neboli ti najhoršie „rany osodu“. Väčší vplyv na jadernú budúcnosť malo a má zvyšovanie bezpečnosti po tejto katastrofe. Zvyšovanie rozpočtov na bezpečnosť tak predražuje ich výstavbu, a najväčší argument – lacná energia – sa začína míňať.
Príkladom je nedávny článok o „opustená atómka v USA je na predaj„.
Vietnamská atómka a jej koniec
Posledným príkladom, že ekonomika jadrových mega zdrojov, nie je dobrá, je zastavenie dostavby jadrových elektrárni vo Vietname. Pod ich zastavenie sa podpísali dva zásadné faktory: narastajúca cena a pokles nárastu spotreby.
Nárast ceny
Elektráreň schválil vietnamský parlament v roku 2009. Vietnamská vláda vo svojom stanovisku oznámila, že rozhodnutie o ukončení výstavby malo ekonomické rámce. Náklady sa za dobu výstavby zdvojnásobili: dnes dosahujú takmer 400 000 mld. Dongov čo je približne 18 mld. USD
Pokles prognózy spotreby
V čase schvaľovania výstavby sa ročný nárast spotreby odhadoval na 17 až 20 %. Avšak podľa dnešných odhadov je to na roky 2016 až 2020 iba 11 percent a následne do roku 2030 okolo 7 až 8 %.
Ak k týmto okolnostiam pripočítame ostatné vplyvy ako rozvoj slnečnej energetiky, narastajúcu energetickú efektívnosť bývania a priemyslu a navyše klesajúcu krivku nárastu dopytu po tovare, tak sa nemožno čudovať, že projet s plánovaným dokončením po roku 2020 nemal pri hlasovaní veľkú šancu.
Zdroj:
A čo my?
No za predpokladu, že nedávno ohlásené navýšenie rozpočtu a predĺžený čas spustenia je posledný, tak som toho názoru, že je dobré 3. a 4. blok EMO dokončiť. Dovolí nám to zredukovať (odstaviť) EVO a ENO – elektráren Vojany a Nováky. Radšej elektrinu z jadra ako z uhlia – čierneho ukrajinského (EVO), alebo nízko kvalitného lignitu (vraj hnedého domáceho uhlia pre ENO).
Len by to chcelo istotu, že sa niekoľko krát menené plány už konečne dodržia. Inak je to bezodná diera, ktorú nemá cenu zasypávať.
O „bájny“ Nový jadrový zdroj? Dúfam, že dopadne horšie ako žena inšpektora Columba. Bude o ňom počuť, ale nikdy ho nik neuvidí.