Väčšina z nás beriem fotovoltiku ako veľmi novú technológiu, do podvedomia sa dostáva tak posledných 10 – 15 rokov. Reálne ako skoro všetky vynálezy je oveľa staršia.

Kde sa to vlastne objavilo

Na školeniach s predmetom fotovoltiky ľuďom hovorím, že fotovoltika je celkom stará technológia. Objavil ju v roku 1839 Alexandr Edmond Becquerel. Vtedy to bolo objavenie závislosti medzi zmenou velikosti prúdu medzi kovovými elektródami ponorenými do kvapaliny a intenzitou osvetlení, avšak prečo sa to deje muselo čakať na ďalšie storočie. Až v roku 1905 objasnil fyzikálny princíp a teoreticky ho popísal Albert Einstein. Vtedy sa to volalo fotoelektrického jav a za tento objav aj dostal fyzikálnu Nobelovu cenu (v roku 1921).

Medzi priekopníkov využitia energie Slnka pre výrobu elektriny patril Charles Fritts. Americký vynálezca sa do histórie techniky zapísal v roku 1883, kedy zostavil vôbec prvý solárnu „elektráreň“ na streche budovy. Jeho obor bol však ďaleko širší, venoval sa viacerým oblastiam fyziky (aj záznamu a reprodukcie zvuku).

Jeho zariadenie na dome v New Yorku len vzdialene pripomína súčasné fotovoltické panely s kremíkovými polovodičovými článkami. Frittsovy panely pracovali s meďou pokrytou selenóm a tenkou vrstvou zlata. Aj napreik tomu, že účinnosť nepresahovala jedno percento, prezentoval Fritts svoj vynález ako riešenie, ktoré môže konkurovať elektrárňam na uhlie.

Pre reálne využitie musela prísť zmena

Za 134 rokov od Charlesa Frittsa po súčasnosť sa vo fotovoltike veľa zmenilo. Zásadnou zmenou bol vynález polovodičov a kremíku. Ten začali využívať v Bellových laboratóriách. V roku 1954 predstavili prvý polovodičový článok s účinnosťou šesť percent. Stále stále šlo o astronomicky drahou technológiu. A to doslova. Reálne využitie bolo najmä v kozmickom programe – prvýkrát v sonde Vanguard 1 v marci 1958.

Dlhý beh zlacňovania a zlepšovania

Od prvého použitia v kozme sa účinnosť zlepšovala. Dnes sú k dispozícii bežne panely s účinnosťou okolo 20 %. V laboratóriách sa dosahuje aj nad 40 % účinnosti premeny slnečného žiarenia na elektrinu.

Najväčší prelom však asi znamenali roky 2008 až 2011 kedy objem FV elektrární dospel do takého bodu, že mohla rapídne klesnúť výrobná cena. Toto nastalo viacerými okolnosťami:

Masívne finančné podporné programy najmä v Európe.
Presun väčšiny výroby do Číny (tá nemusela platiť dlhý a náročný vývoj).
Zmena prístupu bežných občanov k vlastnej výrobe elektriny.

Naplnila sa tak slová New York Times, ktoré už v roku 1954 po predstavení prvého kremíkového článku, písali o tejto novej technológii, ako o riešení, ktoré „může znamenat začátek nové éry, což nakonec povede k realizaci jednoho z největších snů lidstva – využívání téměř neomezené energie Slunce pro potřeby lidstva.“

Charles Fritss predstavil svetu svoj objav čistého zdroja elektriny rok potom, čo Thomas Edison otvoril prvú parnú elektráreň. Aj keď svojmu vynálezu dôveroval, bolo by pre neho možná prekvapením, že je na svete vďaka pokroku celkovo inštalované viac než 300 gigawattov solárnych elektrární.