Týmto článkom vybočím z bežnej témy tohto serveru – energetiky. Až na malé vsuvky sa bude zaoberať ZÁKONOM – čo by mal byť zákon, čo nám dáva a čo nám berie. Píšem ho v súvislosti s energetikou – neustálym tlakom RDS na platenie protiústavnej platby (G-komponent, rezerváciu kapacity výrobcu), na “prehru” Akcie na Ústavnom súde, ale aj na odmietanie platenia ceny elektriny na krytie strát. Časti týchto vecí sa dotknem v závere. Najskôr si však povieme o princípu zákonov a o základnom ústavnom rámci.

Čo je zákon

V tejto časti textu si dovolím dať svoj pohľad na to čo je účelom zákonov a ako by na zákony malo byť nazerané. V úplnom základe môžeme rozlišovať dva druhy zákonov – prírodné zákony a zákony ako súčasti právneho systému.

Prírodné zákony – tie fungujú bez ohľadu na to či ich niekto objavil a popísal. Zväčša ich objavujú vedci a potom ich popíšu vo vedeckej alebo populárnej literatúre. Ako príklad dám tretí Newtonov (Zákon akcie a reakcie)¹ ten fungoval dávno pred tým ako ho Newton objavil a popísal. Funguje bez toho aby bol formálne vyhlásený (napr. v zbierke zákonov) a bez akéhokoľvek obmedzenia hranicami (napr. štátu). Prírodné zákony pracujú aj bez ľudského pričinenia.

Zákony ako súčasť právneho systému – hovorí sa im aj formálne zákony². V ďalšom texte ich budem pre striktné odlíšenie od prírodných nazývať iba zákonmi. Toto sú zákony, ktoré si prijíma ľudské spoločenstvo na nejakom obmedzenom území, zväčša v štáte. Tu ich prijímajú tzv. zákonodárne orgány, ktoré patria k najvyšším orgánom štátnej moci – obvykle parlament. Tieto zákony vymedzujú normy “správania sa” a vzťahov medzi subjektami – občanmi, inštitúciami (štátnymi aj súkromnými), fyzickými aj právnickými osobami.

Ľudské zákony môžu dočasne ísť proti prírodným zákonom (alebo ich aj popierať), ale skôr či neskôr sa vždy dôjde k tomu, že prírodné zákony sú nadradené tým ľudským. Tento rozmer by mali mať zákonodárci vždy na pamäti. Prírodné zákony neriešia “spravodlivosť, pravdu alebo klamstvo” – rovnaké podmienky vždy vedú k rovnakým záverom. Väčšia sila vždy “pretlačí” menšiu silu. Bez výnimky. A ak je väčšia sila “pretlačená” menšou silou, tak to znamená, že v prospech tej menšej pôsobila iná neviditeľná sila a ich súčet bol proste väčší ako tej zdanlivo väčšej.

Čo by mal zákon riešiť

Cez záver minulého odseku o väčšej a menšej sile sa dostávam k podstate ľudských zákonov: tie majú v základnom princípe chrániť tú slabšiu skupinu. Majú obmedzovať tých silnejších v utláčaní slabších. Jednoducho silnejší nepotrebuje zákon na to aby si zobral čo chce a to i na úkor toho slabšieho. Áno aj tomu silnejšiemu majú zabezpečiť právo na to čo “je jeho”, ale majú ho obmedziť v tom aby si bral to čo jeho nie je.

Druhá základná podstata zákonov je štandardizovať: dať činnostiam jednotný charakter, tak aby sa dalo spolužiť a spolupracovať v lokálnom aj masovom meradle. Príklad: ako by to asi vyzeralo na cestách, keby sme sa “nedohovorili” na pravidlách cestnej premávky? Keď boli na cestách stovky povozov, tak pri stretu na jednej ceste sa “dohovorili”, ale teraz to potrebuje pravidlá.

K tretej podstate zákonov je ľudí odbremeniť od spoločných činností a nájsť na to financie (od tých ľudí). To je príklad školstva, zdravotníctva, polície, hasičov, armády a iných činností.

Samozrejme vzdelaný právnik, alebo sudca, by určite našiel podstatne viac dôvodov prečo máme právny systém. Takisto moje tri kategórie majú rôzny dosah a mohli by sme diskutovať, do akej hĺbky ešte má zákonmi ísť. Kde je to úroveň dobrá, prijateľná a kde už ide do zasahovanie štátu do činností po ktorých ich nič nieje. Ale podstatou tohto článku zostane tá spomenutá prvá podstata: chrániť slabšiu skupinu. Zákony majú obmedzovať tých silnejších v utláčaní slabších.

Kto a ako môže “vykladať” zákon

V podstate “vykladať si” zákon musí každý kto ho chce použiť a naplniť. Dnes sú, na jednej strane, zákony tak komplikované a ovplyvňujú toľko oblastí, že si byť si istý i pri tých najobyčajnejších činnostiach, že zákon veci neurčuje inak je nemožné. Na druhej strane je dnes ďaleko jednoduchšie sa k aktuálnemu textu zákona dostať. Nie len k pôvodnému zneniu a potom si vo editori “doliepať” novely. Dnes môžete využiť štátnu elektronickú zbierku: slov-lex.sk alebo jej prívetivejšiu občiansku alternatívu ZakonyPreLudi.sk. Na oboch si viete prečítať čo konkrétny zákon rieši, na tom druhom portáli si aj ľahšie vyhľadáte.

Takýto výklad má ale jednu podstatnú chybu, je to len osobná záležitosť a iný čitateľ zákona si jeho text môže vysvetliť inak. Zvlášť v dnešnej dobe, keď normálne a ustálené slová dostávajú v použití “tých silnejších” iný význam. Ale o tom až v poslednej kapitole.

Kto môže vykladať zákony záväzne pre iných

Zákony sú prijímané v parlamente, ale ako náhle sú vydané v zbierke zákonov, tak z nich stáva záväzný text. Ten už ale poslanci nemôžu záväzne vysvetľovať (vykladať) iným ľuďom. Toto právo majú len súdy a sudcovia. Súdy na to majú pomerne presne stanovené postupy v  Zákone o súdoch. Už na okresnom súde sú zmocnení a povinní dodržiavať “prijatie stanoviska k zjednocovaniu výkladu zákonov”. Zákon na to myslel zriadením grémia okresného súdu. Na krajskom súde má túto úlohu kolégium krajského súdu. Spoločný výklad pre celé územie Slovenskej republiky prijíma Kolégium najvyššieho súdu (§ 21 ods. (3)).

Takže zákony záväzne môže “vysvetliť” len súd. Ale tak ako píšem vyššie, každý by si mal pred dôležitou a novou činnosťou prečítať príslušný zákon. Najmä ak dostane od inej strany (štátu alebo firmy) list, kde citujú zákon, je dnes skutočne jednoduché si prečítať, či vôbec odkazujú na správnu časť zákona.

Základné ustanovenia Ústavy SR

Ústava je, pre každý normálny štát, najdôležitejší zákon. Z tohto zákona sa odvodzujú ďalšie, ktoré nesmú byť v rozpore s týmto zákonom. Naša ústava je pomerne dlhý text – 25 strán a 156 článkov. Nechcem ju rozoberať do detailov, stačí dva pre občana najkľúčovejšie články: Článok 2 a Článok 13.

Ústava Slovenskej republiky – Ústavný zákon č. 460/1992 Zb.:

“Čl. 2

(1) Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.
(2) Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
(3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Čl. 13

(1) Povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

(2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
(3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
(4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“

Prvý citovaný článok hovorí o našich občianskych slobodách a obmedzeniach “štátu”. Druhý článok je vlastne protiváha – hovorí o tom, že nám môžu byť ukladané aj povinnosti.

Článok 2 Ústavy SR – sloboda konať

Pre ľahšie vysvetlenie si tri odseky tohto článku ústavy poprehadzujem:

(3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Ako najdôležitejšia vec v ústave je, že nám občanom, fyzickým aj právnickým osobám, je daná voľnosť v konaní. To znamená, že ak niečo nie je v zákone zakázané (a podľa čl. 13 prikázané) máme absolútnu voľnosť si robiť čo chceme. Význam “absolútne” ale treba chápať v pomerne úzkom význame. Moja slobodná činnosť nemôže zasahovať do oprávnenej slobody iného subjektu (občana, fyzickej aj právnickej osoby).

I tento článok je príkladom uplatnenia tohto článku. Zákony môže záväzne vykladať iba súd, to sme si povedali vyššie. Ale napísať svoj názor k zákonu môže každý. To nám zákon nezakazuje.

(2) Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Na rozdiel od nás občanov sú štátne orgány jasne obmedzené vo svojej činnosti. Ak takýto orgán nemá v zákone dovolené niečo konať, tak to nesmie. Ak štátnemu orgánu (ministerstvo, úrad, mestské a obecné zastupiteľstvo, …) nemá v zákone danú možnosť zákon upresniť predpisom, tak to proste nesmie urobiť.

Tu je treba vidieť zásadný rozdiel: ako občan ak mi “úrad” niečo nariaďuje – núti ma robiť – si pre svoju slobodu musím položiť dve otázky:

1. má na takéto nariaďovanie úrad právo? To sa prejaví  v otázke úradníkovi: kde v zákone máte splnomocnenie mi toto nariadiť?
2. zakazuje (alebo mi nariaďuje) zákon takúto činnosť? To sa prejaví v otázke úradníkovi: kde v zákone je zakotvené, že toto nesmiem (musím)? A ja si tiež musím pozrieť zákon, či má/nemá pravdu.

Posledná, zdanlivo najmenej podstatná, časť tohto článku je odsek prvý:

(1) Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

Tento odsek je v našej demokratickej spoločnosti veľmi dôležitý. Hovorí, že my občania sme tí čo majú štátnu moc. My sme tí, ktorí určujú a rozhodujú. Áno v bežných pokojných časoch túto moc vykonávame cez volených zástupcov. Ale v krajných prípadoch krízy sme to mi občania, ktorí rozhodujú o chodu štátu a jeho smerovaniu. Na rozdieľ od výkladu našich volených zástupcov, je to práve “ulica”, ktorá má podľa ústavy moc. Je to zhromaždenie občanov, je to naše hlasovanie – vo voľbách, v referendách, v protestných pochodoch, ktoré hovorí – vy volení zástupcovia máte od nás dočasne prepožičanú moc.

Článok 13 Ústavy SR – povinnosti

Samotný článok 2 by bol pomerne málo. Veľmi rýchlo by vyústil v anarchiu. V štáte kde je 5,5 milióna obyvateľov, ktorý je otvorený návštevníkom a iným kultúram, by ľahko a rýchlo vzniklo veľa rôznych interpretácií toho kde končí sloboda jedného a začína sloboda druhého. Preto ústava myslela aj na povinnosti v článku 13:

(1) Povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Ako vidno z textu, tak sa plne uplatňuje ods. (2) článku 2: tak ako štátny orgán môže konať iba na základe povolenia (zmocnenia) zákonom, tak aj povinnosti môžu byť ukladané iba zákonom. Je to vlastne upresnenie tej prvej aj druhej otázky úradníkovi: Kde v zákone máte právo mi nariaďovať a nútiť ma “toto robiť” (zakázať mi “toto robiť”)?. Je síce v zákonoch zakotvená “povinnosť” zákony vedieť³, ale táto zásada je na oboch stranách. Tak ako my by sme mali vedieť čo nám v danej situácii zákon zakazuje alebo prikazuje, tak aj druhá strana (úradník, policajt, …) musí vedieť presne zdôvodniť prečo nás niečo núti robiť, alebo nám niečo zakazuje robiť – bremeno dôkazu by mala byť na strane úradníka.

Bohužiaľ za roky odlišného vnímania budovania spoločnosti (áno, mám na mysli budovanie socializmu založeného na diktatúre proletariátu) sa síce Slovensko vrátilo k právnym princípom slobodného, moderného a demokratického štátu, ale bez pochopenia podstaty článku 2 ústavy. Našťastie sa Slovensko vrátilo sa k princípom z tohto článku Ústavy SR.

Presah na energetiku

Vyššie uvedené princípy sa samozrejme uplatňujú aj v energetike. Preto by si ich mal každý výrobca elektriny pamätať a osvojiť. Pre ilustráciu uvediem tri príklady ako sa zásady dajú uplatniť, alebo ako ich “niekto” ohýba. Prvý príklad je ukážka na osmelenie sa, ako si máme ústavné zásady uplatniť, ďalšie dva ako si ich brániť – i keď v týchto dvoch boj ešte trvá, a zatiaľ nie je vyhliadka na skoré ukončenie.

Výroba elektriny a podnikanie v energetike

Energetický zákon je ukážkou naplnenia čl. 13 – ukladania povinností. Vo svojom § 4 ods. (1) jasne vymedzuje, že akákoľvek výroba elektriny je podnikanie v elektroenergetike a teda všetky práva a povinnosti musí každý výrobca elektriny plniť podľa tohto zákona. Z tejto povinnosti dovoľuje pri výrobe elektriny iba dve výnimky, kedy výroba nie je podnikaním:

1. výroba elektriny výlučne pre vlastnú spotrebu (§ 4 ods. (2)),
2. výroba elektriny v malom zdroji (t.j. do 10 kW), v domácnosti a za predpokladu, že sa výrobca vzdá doplatku podľa zákona o podpore OZE (§ 4 ods. (4)).

Zatiaľ čo malý zdroj a domácnosť bez doplatku sa už v energetickej praxi vžil a používa, tak s oveľa starším odsekom (2) je stále problém a nejasnosť.

Zákon hovorí iba o výrobe výlučne pre vlastnú spotrebu, nehovorí o “ostrovnej” výrobe (oddelenej od distribučky). Nehovorí o tom, že distribučná sústava a jej prevádzkovateľ nesmie na svojom elektromeri v odbernom mieste zistiť prítomnosť výroby. Tiež zákon nepozná pojem čiernej (nevyžiadanej) dodávky. Pozná iba opačný prejav – čierny odber.

V súčinnosti s iným paragrafom (§ 12) môže každý na svojej budove zrealizovať fotovoltickú elektráreň do 100 kW. Pokiaľ vie všetku jej elektrinu spotrebovať, nemôže mu to distribučná spoločnosť zakázať. Ba dokonca sa jej ani výrobca nemá čo pýtať – jediná podmienka, je že zdroj má byť zrealizovaný výlučne pre vlastnú spotrebu. I napriek tomu, sa neustále stretávam s otázkou, či “mi to nemôžu zakázať pripojiť“. Do distribučky áno, ale zdroj výlučne na vlastnú spotrebu nie je určený na dodávku prebytkov do sústavy. Tak sa jej ani nemusím pýtať. Technicky odporúčam realizovať “ostrovný systém so zálohou” viď tu: 4.

G-komponent – rozhodnutie Ústavného súdu a jeho ignorácia

G-komponetu (platba za rezerváciu kapacity distribúcie u výrobcu) sme sa dosť venovali (5). Podstatné je, že Ústavný súd SR rozhodol⁶, že tí čo nemajú zmluvu o prístupe (a nevyužívajú distribúciu) nemajú čo platiť tento poplatok.

Bohužiaľ sa všetky tri regionálne distribučné spoločnosti (RDS) rozhodli toto vyjadrenie najvyššej súdnej moci na Slovensku ignorovať a tento poplatok ďalej vyberajú. Tí čo nemajú zmluvu o prístupe dostávajú rôzne “právne” vyhrážky od jednotlivých RDS, kde ich “upozorňujú” (= nútia), že musia mať zmluvu o prístupe, lebo vraj distribúciu využívajú. Nevedomky, alebo účelovo, si zamieňajú využitie distribúcie (služby) a distribučnej spoločnosti. Stále odmietajú argumentáciu, že výrobca elektriny z OZE nedodáva elektrinu k ďalšej distribúcii, ale iba ju dodáva samotnej distribučnej spoločnosti. Čo s touto elektrinou distribučná spoločnosť urobí je už plne v jej zodpovednosti.

Nie len, že jednotliví výrobcovia musia žalovať pred tým odvedené nelegálne platby, ale ešte stále RDS “strháva” (zápočtuje) ďalšie platby G-komponentu. Tie sú bez zmluvy o prístupe nelegálne, ale distribučkám je to jedno a pre svoju pozíciu využívajú “právo silnejšieho”. Výrobcovia sú tak protiprávne nútení platiť za službu, ktorú nechcú a nemôžu využiť.

Kauza “Magáthových podpisov” a pojem “vykonať”

Toto je ukážka absolútnej silovej ignorancie moci (v tomto prípade štátneho orgánu – Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a Regulačnej rady). V texte vyššie bola citácia ústavy: “(2) Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“. ÚRSO má vo “svojom” zákonu⁷ jednoznačne napísané “§ 4 Úrad (1) Úrad je orgánom štátnej správy…“. Tak o tom, čo podľa ústavy úrad môže, alebo nemôže, nie je žiadna diskusia.

V čom je zjednodušene podstata “sporu”: pred koncom júna 2012 sa dokončovali viaceré elektrárne v pôsobnosti SSE-D. Okolo 60 budúcich výrobcov malo vykonané funkčné skúšky pred 30. 6. 2012. V protokole o funkčných skúškach sa pod ich vykonanie podpisovali jednotliví vykonávatelia a ku každej etape dali aj dátum. Na konci tohto protokolu si vtedajší riaditeľ AM (Asset Management) (p. Magáth, preto aj Magáthové podpisy) dodal bod 13. Schválenie funkčnej skúšky. Všetky tieto FVE/Z mali jednotlivé kroky vykonané pred 30. 6 . 2012 (niektorí aj mesiac pred). Ale riaditeľ AM sa, z dodnes neznámych príčin, rozhodol podpísať schválenie pod týmto protokolom až po 1. 7. 2012. Navyše k schvaľovaniu si dodal text “Bez tohoto podpisu je protokol neplatný.“

Za normálnych okolností je to nepodstatná zmena, lebo OZE výroba má podporu zo zákona na 15 rokov. Pár dní začiatku hore-dole nie je problém. Ale v tom čase sa menila výška podpory: pred 30. 6. 2012 to bolo 194 €/MWh a po 1. 7. 2012 už len 119,11 €/MWh – celkom zásadný pokles⁸.

A tu sa dostávame k právu a právnemu vysvetleniu. Zákon o podpore OZE v §2 ods. (3) má písm. e) “časom uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky dátum, kedy bolo na základe právoplatného kolaudačného rozhodnutia³) povolené trvalé užívanie zariadenia výrobcu elektriny alebo kedy bola úspešne vykonaná funkčná skúška pripojenia zariadenia výrobcu elektriny do sústavy (ďalej len „funkčná skúška“) podľa toho, ktorý dátum nastane neskôr,“. Pre nás laikov je text veľmi jasný – hovorí o vykonaní skúšky. Nepíše sa o žiadnom “schvaľovaní”. A na dôvažok v § 5 ods. (14) je aj text “…Ak zariadenie výrobcu elektriny spĺňa technické podmienky na pripojenie do sústavy, prevádzkovateľ distribučnej sústavy vydá výrobcovi elektriny doklad o úspešnom vykonaní funkčnej skúšky do 10 dní odo dňa jej vykonania.…”. Takže ak aj mal riaditeľ AM potrebu schvaľovania, mal na toto 10 dní, ale protokol by mal byť vydaný s dátumom vykonania, nie schválenia.

Úrad, i napriek výhradám výrobcov, sa rozhodol, že protokol o vykonaní skúšky bude brať podľa schválenia, nie podľa vykonania. No a od vtedy sa ťahá spor. Viacerí výrobcovia absolvovali pomerne dlhú cestu:

1. odvolali sa na Regulačnú radu – nepomohlo
2. žalovali rozhodnutie na Krajskom súde – prehrali
3. odvolali sa na Najvyšší súd – prehrali
4. použili mimoriadny opravný prostriedok – Ústavný súd SR. Tu konečne vyhrali, ale s rozhdnutím na opätovné prerokovanie veci.
5. Následne Krajské súdy rozhodli o protiprávnosti bodu 13. protokolu (schválenie riaditeľom AM) a vrátili vec na opätovné rozhodnutie jedinému oprávnenému orgánu: Regulačnej rade.
6. A Regulačná rada, po všetkých argumentoch výrobcov, po rozhodnutiach ÚS SR aj Krajských súdov sa rozhodla, že tieto súdy nemajú pravdu a stále platí pôvodné rozhodnutie predsedu ÚRSO – cena 119,11 €/MWh.

Popis rozhodnutí Regulačnej rady je možné prečítať priamo u zdroja: Druhostupňové rozhodnutia regulačnej rady: Rozhodnutie číslo 03/6407/17/RR zo dňa 21.3.2017, Subjekt: Marko MT, s.r.o., Kollárova 79/5592, 036 01 Martin. Je to 14 strán text.

Ale späť k ústave a ústavnosti. Úrad ani Regulačná rada nemajú žiadne právo vysvetľovať zákon a jeho text. Ak zákon píše o vykonaní funkčnej skúšky tak celý spor je od začiatku scestný. Pretože bez ohľadu na text v bode 13 protokolu “Bez tohoto podpisu je protokol neplatný.” nie je schválenie protokolu v zákone definované a teda úrad ako štátny orgán nemal od začiatku právo akceptovať vysvetlenie “komerčnej spoločnosti”. SSE-D ako komerčná právnická osoba sa riadi odsekom (3) článku 2 ústavy – do protokolu môže napísať čo chce. Avšak úrad je štátny orgán a ten nemá právo vykladať a usmerňovať text zákona. Jeho jediná možnosť bola zistiť, kedy boli jednotlivé kroky skúšky vykonané. Tieto body v protokole majú aj sloveso “vykonal“. Až posledný bod má sloveso schválil.

Záver

Ako vidno z textu aj príkladov, tak právo a jeho použitie nie je jednoduché. Ak si z tohto dlhého textu máte niečo odniesť, tak poznanie a záver: my môžme robiť čo chceme okrem toho čo nám zákon zakazuje (prikazuje), štát a štátne orgány však na akúkoľvek svoju činnosť potrebujú jasné splnomocnenie zákonom (nie vyhláškou alebo nariadením vlády).

Uvedené informácie sú iba informatívne a skutočnosti v ňom uvedené nie je možné považovať za právne rady. EnergiaWeb ani Pavel ŠIMON s.r.o.  nemá oprávnenie poskytovať právne poradenstvo. Aplikáciu tu napísaného riešite iba na vlastnú zodpovednosť. Článok slúži najmä na úvod do vášho hlbšieho štúdia problematiky.

Ak vás článok zaujal, alebo máte doplňujúce otázky, tak nám napíšte do diskusie pod článkom. Samozrejme nás poteší „lajk“ nie len k článkom, ale aj na našej FB stránke. Bude to malá odmena za našu snahu.

---

1 wikipedia.org
2 sk.wikipedia.org
3 Zákon č. 400/2015 Z. z. Zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. “§ 15 O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.“
4 EnergiaWeb.sk/2016/02/07/ake-parametre-ostrovneho-systemu-so-zalohou-zvolit/
5 EnergiaWeb.sk/?s=g-komponent
6 EnergiaWeb.sk/2016/07/22/neustavnost-g-komponentu-plne-officialna/
7 Zákon č. 250/2012 Z. z., Zákon o regulácii v sieťových odvetviach
8 Cenová vyhláška úradud